CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Individuální přístup ke studentům

CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Zahraniční praxe ve více než 40 zemích 4 světadílů

CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Prostor pro kulturní a vzdělávací aktivity

CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Netradiční výukové metody

CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Socha příběhů - místo setkávání osudů klientů sociální práce

CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Prostor pro osobnostní růst

CARITAS - Vyšší odborná škola sociální Olomouc

Veľký zápas futbalistu Charlesa zo Senegalu

Charlesa som spoznala môj prvý deň na informáciách v organizácii CeiMigra, Centra štúdií sociálnej integrácie a vzdelávania imigrantov v Španielsku. Nebol klient, ale dobrovoľník. Do tejto organizácie dochádza jedenkrát do týždňa, aby sprostredkoval informácie o službách na pomoc imigrantom, teda ľuďom v podobnej situácii ako je on sám. Plynule hovorí po francúzsky, anglicky, španielsky a rodným jazykom wolof, takže s väčšinou klientov sa dohovorí bez problémov a navyše vďaka tomu spozná veľa krajanov.

Charles je dvadsaťšesťročný Senegalec, ktorý prišiel do Španielska pred štyrmi rokmi za lepším životom, ako hovorí. Odmalička miloval futbal. V Dakare ho hrával bosý so svojimi kamarátmi z ulice. Postupne sa vypracoval na profesionálneho hráča za národné družstvo Senegalu, kde si ho vyhliadol tréner futbalového klubu v Ománe. Tam strávil dva roky. Výborne zarábal a bol spoločensky žiadaný. Potom prišli zranenia a s futbalom sa musel rozlúčiť na ďalšie dva roky. Do klubu ho neskôr už znovu neprijali. Úspory sa čoskoro minuli, práca v Senegale nebola a Charles potreboval z niečoho živiť svoju rodinu. A tak sa rozhodol skúsiť šťastie v Španielsku, kde vtedy býval jeho brat. Avšak so začínajúcou ekonomickou krízou sa jeho šance na lepší život zmenšovali. Charlesovi sa ani po štyroch rokoch nepodarilo zlegalizovať svoj pobyt v Španielsku. Robí síce dobrovoľníka v Charite, v CeiMigre, spieva v miestnom kostole, hrá futbal za nižšiu ligu a trénuje malých chlapcov, avšak pracovnú zmluvu, ktorá je nevyhnutná na zlegalizovanie jeho pobytu, mu doteraz nikto nevystavil. Každý mesiac posiela väčšiu časť zarobených peňazí svojej rodine do Senegalu. Už štyri roky ju nevidel, čo ho veľmi trápi.

Nesťažuje sa, život berie s optimizmom. Túži sa stať profesionálnym futbalovým trénerom. Verí, že čoskoro sa situácia zlepší, podarí sa mu získať pracovnú zmluvu, a potom už konečne bude môcť navštíviť svojich blízkych v rodnej krajine, že čoskoro nebudú „lepšie krajiny“ prístupné len „lepším ľuďom“.


Jana Dubová
máj 2012